To bola pre nás pocta!

    Škola života je fajn. Hovorí sa, že v škole sa majú žiaci naučiť to, čo budú neskôr potrebovať vo svojom živote. Nemyslím teraz len na nasávanie nových poznatkov, ale aj na také dôležité veci ako zmysel pre disciplínu, poriadok, systematickú prácu, vytrvalosť, cieľavedomosť, schopnosť prekonávať prekážky, naučiť sa aj to, čo mi nie je po chuti (matematika :) ). Ale na našej škole sa rozbehol, v tomto školskom roku, aj projekt s rovnakým názvom – Škola života.

Stretol sa s veľmi pozitívnym ohlasom žiakov. Ide o myšlienku našich bývalých žiakov (exallievov), ktorí sa zoskupujú v organizovanom združení exallievov dona Bosca a pomáhajú našej škole. Mimochodom, máloktorá stredná škola v našej krajine má takéhoto pomocníka...

    Spomínaný projekt je vlastne o tom, že naši exallievi, ktorí už pôsobia v rôznych oblastiach spoločenského, politického, kultúrneho, alebo povedzme vedeckého života našej spoločnosti, prichádzajú k nám do školy a ochotne ponúkajú svoje skúsenosti, zážitky, postrehy z pracovného, či rodinného života našim žiakom. Farmaceut, starosta obce, právnik, alebo človek so životnou skúsenosťou pádu a opätovného životného vzostupu, to je len malá vzorka tých, čo už prišli. A prichádzajú ďalší a ďalší.

    V predošlom týždni sme však zaznamenali výnimku v rade týchto našich osobností. Prišiel športovec, ktorého, ako zaujímavého hosťa, exallievi pozvali aj napriek tomu, že u nás neštudoval. Je Talian. Pozdvihol na výslnie Slovenký národný tím, keď ho, ako tréner, viedol od roku 2008 do roku 2011 a priviedol svojich zverencov k 5.miestu na Majstrovstvách Európy a vyhral s nimi tiež Európsku ligu. Dokonca dvakrát.  Jeden z najuznávanejších volejbalových trénerov vôbec Emanuele Zanini.

    Jeho prednáška a následná diskusia bola podnetná a zaujímavá nielen pre žiakov a učiteľov, ale ako neskôr povedal, aj pre neho samotného. Vyjadril sa, že sa mu páčil záujem zo strany žiakov, ich otázky a nemožno nespomenúť búrlivý potlesk po stojačky, ktorému sa mu, v závere, dostalo. Viackrát spomínal svoje vôľové vlastnosti ako cieľavedomosť, či vytrvalosť. Chcel byť vždy najlepší. Predovšetkým v učení a neskôr, samozrejme, aj v športe. Vždy sa snažil na sebe pracovať, rozvíjať svoje vzdelanie i schopnosti odborníka v športe, ktorému sa venuje. Matematika a dejepis – toto ho, vraj, veľmi zaujímalo a bavilo v škole.

    Načrel aj krátko do športovej psychológie, spomenul, že sa mu páčia hráči – bojovníci, vystrúhal poklonu našej žiačke Alžbete, ktorá žne úspechy v rámci celého kontinentu v karate a poukázal aj na jej tréningové nasadenie (5 dní v týždni po 2 hodiny). Hovoril v svojom materinskom jazyku a Mišo Hort (exalliev) nám to prekladal do toho nášho. Markéta (2. ročník) ho zaujala a potešila tým, že mu položila otázku v jeho jazyku. Tu sa dostávam k tomu, že jeho prednáška mala ešte zopár ďalších rozmerov. Keďže sa u nás učí taliančina, mohli sa žiaci zdokonaľovať v tomto jazyku. A ešte niečo – náš telocvikár Jaro, je tiež volejbalovým trénerom (venuje sa volejbalistkám Senice), a tak sa mohol zopár dobrých rád dozvedieť aj on od tohto majstra.

Ľudskosť, prívetivosť, dobrosrdečnosť a skromnosť sa dali z tohto človeka jasne prečítať. Za pedagógov a žiakov GJB – „Ďakujeme“.

Za toto podnetné a atraktívne stretnutie patrí tiež vďaka, už spomínaným, našim exallievom, ktorí zabezpečili letecký prevoz pána Zaniniho z Talianska a tiež po organizačnej stránke všetko zvládli na patričnej úrovni.

                                                                                                                                             Marek Šefčík