Michal Zváč (25. 4. 1993 - 8. 10. 2011)

S hlbokým zármutkom sme prijali správu, že jeden z našich milovaných žiakov - štvrták Miško Zváč - zomrel pri autonehode. Celej rodine vyslovujeme úprimnú sústrasť a spájame sa s ňou v modlitbách.

Miško, dovidenia v nebi!

Tvoji učitelia a spolužiaci

Pane Bože, prečo?

Dnes ráno mi telefonoval kolega. Oznámil mi bolestnú správu. Gymnázium Jána Bosca v Šaštíne-Strážach stratilo jedného zo svojich maturantov. Zrazilo ho auto.

V štvrtom ročníku učím seminár z matematiky aj seminár z fyziky. Na jednom i druhom sedával v odbornej učebni aj Mišo. Chcel maturovať z matematiky aj z fyziky. A musím povedať, že patril medzi najlepších. Učil som ho od prvého ročníka obidva tieto predmety a on bol jedným z tých, ktorí tej mojej reči rozumeli. Nebolo treba veľa hovoriť a on chápal, rozumel súvislostiam. Dostal od Boha talent a zveľaďoval ho. Neraz sa stalo, že ako prvý vypočítal príklad a bol odmenený jednotkou. Neučil sa naspamäť. Bolo na ňom vidno, že premýšľal. Nevidel som ho nikdy mračiť sa. Naopak – na moje vtipné narážky dokázal kontrovať rovnako vtipne. Poznal som ho ako suveréna, ktorý to, čo sa naučil na hodinách, ďalej vysvetľoval spolužiakom, ktorým to šlo ťažšie. Na druhej strane som ho odhadoval v osobnom živote na skromného, dobrého chlapca. Asi som sa nemýlil. Pred niekoľkými rokmi jeho srdiečko zasiahla tvrdá rana, keď sa musel navždy rozlúčiť so svojou mamou. Iste sa naňho z neba pozerala a on jej robil svojimi výsledkami v škole radosť. Nikto by si nebol pomyslel, že nestihne ani dokončiť strednú školu a pôjde za ňou.

Tento týždeň som suploval v ich triede jednu hodinu občianskej náuky. Pripravovali oznamko. Dohadovali sa o tom, aké by malo byť. V tej triede už bolo vo vzduchu cítiť blížiacu sa stužkovú slávnosť. Všetko sa teraz zmení. Sme smutní a slzy sa nám tlačia do očí, keď si spomenieme na tie necelé 4 stredoškolské roky s Mišom. Náš gympel je rodina. Jedna veľká rodina, ktorá sa práve teraz chystá na oslavy 20. výročia otvorenia školy. Žiaľ, žiakov, učiteľov, saleziánov i nepedagogických zamestnancov, všetkých členov tejto rodiny zasiahla bolesť.

“Mišo, ďakujem ti za seba, za to, že som ťa poznal, že som ťa mohol učiť, za to, že sa tvoje písomky veľmi ľahko opravovali, lebo v nich bolo minimum chýb, za to, že si bol jedným zo svetielok vo vašej triede, ktoré na mojich hodinách svietili, na ktoré som sa mohol spoľahnúť a ktoré sa snažili spolužiakom na tú matematickú cestičku posvietiť. Ďakujem ti, za svojich kolegov, ktorí si na teba tiež spomínajú len v dobrom. Ďakujem ti za tvojich spolužiakov, s ktorými si spoluvytváral skvelý kolektív, s ktorými si prežil možno ťažké, ale určite krásne stredoškolské roky…”

“Pane Bože, aj na teba mám niečo. To nekonečné ľudské PREČO? ber iba ako rečnícku otázku. Je to všetko v tvojich rukách. Je to na tebe a ty vieš veľmi dobre čo robíš. Mnohé veci my nedokážeme v svojej obmedzenosti pochopiť. Ber to len ako bolestné výkriky. Neber to prosím ako výčitky, ale skôr ako modlitby. Pane Bože, daj nech dokážeme prijímať aj takéto tvoje rozhodnutia, daj nám silu, aby sme ich dokázali na svojich pleciach uniesť. Verím Pane, že budeš k Mišovi zhovievavý a jeho prípadné poklesky vymažeš zo svojej veľkej knihy. Prosím ťa, otvor svoju náruč a privítaj ho vo svojom Kráľovstve. Spomeň si na to, ako často prichádzal na sväté omše a ako sa modlil pri nohách tvojej i našej Matky Márie v jej bazilike v Šaštíne. Odpočinutie večné daj mu Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji.”

zdroj: www.sefcik.eu

                                                                                     Marek Šefčík