Já už dál nejdu!

Učiť na strednej škole síce nie je malina, ale má to svoje neopakovateľné čaro. Vždy hovorievam, že na nejakú tú päťku z matiky, alebo iný čiastočný neúspech na angličtine človek zabúda relatívne skoro. No také výlety, mimoškolské akcie, triedne "srandičky” a zážitky zostávajú často na celý život. V tomto roku som dal žiakom ponuku na turistický krúžok. Záujem síce nebol obrovský (všetci vieme, že dnešná mládež lepšie znáša otlaky na zadku od vysedávania za počítačom, ako nejaký ten pľuzgier získaný na turistických chodníkoch), ale predsalen sa našli odvážlivci, ktorí boli ochotní podstúpiť aj útrapy za dosiahnutie vznešenejších cieľov.

Prvý turistický výlet sme naplánovali na minulý víkend, a bola to vskutku turistická lahôdka. 8+1+2+2 = skvelá partia. Predošlej rovnosti nechýba nič. Je vyvážená a správna. Jediný prvák Nikolas, piati druháci Juraj, Tomáš, Peter, Marcel a Denis a dvaja tretiaci Adam a Gabika. Dohromady osem žiakov. Potom ja, ako pedagogický dozor, moji dvaja šintri Oliver a Marek a pridali sa k nám ešte dvaja skúsení turisti, môj otec s mamou.

Plán bol od začiatku jasný. Vymodliť si skvelé počasie, v piatok pricestovať do Popradu, v sobotu od rána do večera dýchať skvelý tatranský vzduch, v nedeľu zregenerovať v Aquacity a šťastne docestovať domov. Dnes môžem povedať, že všetko vyšlo perfektne. Dobre, dobre Gabika, už ťa počujem ako hovoríš, že až na tie tvoje nohy :D.

Ťažiskom celého turistického víkendu bol sobotňajší výstup na Kôprovský štít. Veľké sústo, ktoré sme však boli odhodlaní zvládnuť. Na Štrbské pleso z Popradu sme sa vyviezli tatranskou električkou. Keď sme z nej vystúpili, pohladil nás svieži čerstvý vzduch, ktorý šeptal, že je predskokanom usmievavého, no jemne zubatého slniečka. Boli sme teda v nadmorskej výške 1355 metrov a mapa hovorila, že treba vyjsť o kilometer vyššie. Nie ďalej, ale doslova vyššie. Prvú pauzu sme si dali pri Popradskom plese, kde sme okrem občerstvenia sa aj pozorovali iných turistov, ako sa po cikcak cestičkách “šplhajú” na Ostrvu. Tam si to možno naplánujeme niekedy nabudúce – poznamenal som, zatiaľ čo sme zdvíhali kotvy. Krátko cez les, potom Mengusovskou dolinou cez kosodrevinu. Po ľavej ruke sme mali strážcov, ktorí naše kroky sledovali. Neviem ich síce pomenovať, ale boli to vskutku majestátne končiare. Prekročili sme hučiaci Hincov potok, neskôr pozorovali doliny pod končiarmi, v ktorých bolo vidno nánosy kameňov, ktoré tam v zime zosúvajú lavíny snehu.

Vystúpali sme po veľmi strmých chodníčkoch do hornej časti Mengusovskej kotliny, kde sa terén zmiernil. Zazreli sme maličké plesá, ktoré predznačili, že prítomnosť toho "naj" je blízo. Ešte pár krokov, ešte chvíľku a odkrylo sa pred nami nádherné Veľké Hincovo pleso. Vraj je o niečo väčšie od toho Štrbského. Ale iné údaje zaujmú ešte viac. Je najväčším, ale aj najhlbším plesom na slovenskej strane Tatier. Zatiaľ čo Štrbské pleso má hĺbku 20 metrov, to Hincovo neuveriteľných 53,7 metra! A viete čo? Údaje sú jedna vec, a to, že je skutočne nádherné, je vec druhá. Mimochodom, oceňuje to aj pstruh riečny, ktorému sa v ňom veľmi dobre darí…

“Big pause”. Obed na suchej tráve povedľa tohto Plesa chutil výborne. Každý sme si z batôžka vybrali to svoje a pohľadom upretým raz k Plesu, raz tam hore k štítu, ktorý bol našou výzvou, sme dopĺňali energiu. Tu prišla prvá štrajkoveta Gabiky, že “Já už dál nejdu!” Hodí sa spomenúť, že jej spolužiak Adam zabudol jej topánky v triede a ona sa musela vydať na cestu s tým, že na nohách jej po celý čas svietili ružové číňany. Viem, že aj za túto poznámku ma zjazdí, lebo to sú nejaké značkové neviem čo, ale ja som videl číňany. Presvedčil som ju, aby šla ďalej a ona šla. Nemohol som si ju dovoliť tam nechať. Čakalo nás ešte viac ako 400 výškových metrov. Na nejakej skale stál Tomáš, ktorý mal úplne iné starosti. Snažil sa otáčať o 360° dookola a nejako vtesnať tú nádheru do svojho mobilu…

Na Vyšné kôprovské sedlo sme sa dostali po serpentínach, strmo nahor, kde sa zdalo, že ideme akoby po schodoch. Pohľad späť na Veľké i Malé Hincove plesá rozbúšil srdiečko ešte viac a blížiaci sa cieľ dodával do žíl túžbu pokračovať. Ale nie všetkým…

Gabika si na Sedle sadla a znova opakovala “Já už dál nejdu! Počkám vás tu…” Gabika, cieľ je na dosah. Ešte vydrž. Nenechám ťa tu mrznúť. Na jednej strane som rozumel jej nohám, že potrebujú regeneráciu, no na strane druhej, chcel som doviesť celú partiu na vrchol. A predstavte si, Gabika vstala a bojovala ďalej…

Medzi kameňmi sa objavoval sneh, strmosť nám dávala zabrať. Ale “Kôprofčák” sme napokon zdolali. Štít, ktorý vás vôbec nevíta nejakým komfortným miestom a priestorom. Práve naopak, krok vedľa a je zle…

Ešte nikdy som si tak silno neuvedomoval svoju zodpovednosť za bezpečnosť svojich žiakov, ako vtedy, tam hore. No chcem povedať, že nemôžem šetriť slovami chvály na ich disciplínu a plnenie mojich pokynov. Boli poslušní, podriadili sa mojim príkazom, rešpektovali všetko, čo sme si povedali a vrátane doby počas ubytovania, cesty vlakom či pobytu v Aquacity, boli super. Za to, ale nielen za to, im ďakujem. “Peťo, Juraj, Adam, Marcel, Tomáš, Denis, Nikolas a statočná Gabika, vďaka za zážitok; za to, že sme zažili kopec srandy a za to, že ste mi dali opäť raz pocítiť, že práca učiteľa na našej škole nie je len o učení, písomkách, hodnotení, či výplatách, ale predovšetkým o vzájomnom odovzdávaní sa vo vzťahu žiak – učiteľ. Posnažím sa zorganizovať aj ďalšie turistické akcie. Verím, že sa to podarí opäť.

… a asi sa ešte pýtate na spiatočnú cestu. No, tak tá bola plná všakovakých útrap, ale keď sa začalo stmievať, tak sme už všetci sedeli v električke - smer Poprad. A Gabika posledných niekoľko 100 metrov zvládla s teniskami v rukách naboso. Statočná. Už iba toľko, že regenerácia v nedeľu v Aquacity bola zaslúžená a hojila boľačky rýchlo. Pľuzgiere odídu, ale zárez na turistickej palici “zdolal(a) som Kôprovský štít” zostáva. A nebude posledný…

Marek Šefčík (článok zverejnený aj na https://www.sefcik.eu/)