Fukušima, či Bohunice?

V čase, keď sa vo svete debatuje o bezpečnosti jadrovej energetiky, teraz, keď množstvo ľudí je ohrozených žiarením v Japonsku, sme sa boli pozrieť, ako to vyzerá u našich výrobcov elektrickej energie. Viac ako polovicu všetkej elektrickej energie na našom Slovensku vyrábame z jadra. Teda pomocou štiepenia jadier získavame energiu na ohrievanie vody a výrobu pary, ktorá poháňa turbíny... Nevieme si predstaviť scenár bez Mochoviec a Jaslovských Bohuníc.

Zaujímavosti spojené s jadrovými elektrárňami, súvis s gymnaziálnym učivom fyziky, chémie ale aj iných predmetov (geografia a pod.) boli impulzom k vybaveniu exkurzie v Bohuniciach. Organizujeme ju na našej škole každý druhý rok za účasti žiakov druhého a tretieho ročníka. Tento rok bol ako pedagogický dozor, okrem mňa, ešte tretiacky triedny Bc.Jaroslav Suchánek.

Pondelok 4.4.2011 bol deň „priblíženia sa k uránu“. Žiaci sa na „výlet“ tešili a pýtali sa s humorom „Kedy už konečne pôjdeme do tej Fukušimy?“. Možno nemiestne žartíky, ale aj na to, čo sa stalo v Japonsku, ako to riešia a ešte na mnoho iných vecí sa mohli naši žiaci pýtať odborníkov... a aj sa pýtali.

Najskôr sme absolvovali všeobecnú prednášku o energiách, o získavaní elektrickej energie z iných foriem energie, o alternatívnych zdrojoch energie a, samozrejme, o jadrových procesoch. Kde a ako sa ukladá „vyhorené“ jadrové palivo, aká je bezpečnosť elektrárne, prečo sa musel pred vstupom do EU odstaviť jeden blok v Bohuniciach, ktorý mohol slúžiť ešte niekoľko desaťročí... aj na tieto veci sa študenti pýtali. Po prednáške sme si pozreli, cez okná autobusu, areál elektrárne chladiace veže a potom sme vstúpili do velína, teda do priestorov, kde sú „machri“, ktorí sa starajú o bezproblémový chod elektrárne a tiež k mohutným generátorom otáčajúcim sa 3000 krát za minútu. Niektorých žiakov mrzelo, že sme sa nedostali priamo k srdcu celého kolosu, teda k miestu, kde jadrové reakcie prebiehajú. Ani plutóniové žuvačky nám nedali, ani poťažkať si zbytkové rádioaktívne odpadové zložky J. Všetko, čo sme mohli vidieť, sme videli. A buďme radi, že sme nič nepocítili... Kiežby si Japonci vo Fukušime mohli povedať to isté...

                                                                                                                                             Marek Šefčík