Zjeté koľajnice
Skoré ranné vstávanie. O pol piatej už vo vlaku. Výluka Senica – Jablonica. Prestupy. Čakanie na stanici. Výstup po vlhkom teréne v lese, v sychravom, hmlistom opare. Šmykľavé blato, žiadna Vápencová jaskyňa na kopci nazvanom Vápencová jaskyňa. Obed na kopci postojačky, bo nebolo kam zložiť riť. Všade vlhko. Výhľady do hustej hmlistej periny. V dedine čakačka na vlak v hostinci. Hodinu a pol. V Považskej Bystrici na stanici posedenie pri bezdomovcovi. Cesta rýchlikom a hodinka a pol vo večernej stanici v Trnave. Vlak a znova výluka a príchod domov pred deviatou večer. No, a tu niekde by sa to mohlo ukončiť. Vlastne ešte poznámka, že sedem žiakov GJB, jeden učiteľ a dvaja jeho synovia. To by bolo hádam všetko. Takto by sa dal zhodnotiť turistický výlet v Manínskej tiesňave, ktorý sme v sobotu 10.10.2015 absolvovali. A vyzeralo by to pesimisticky a niekto by povedal – „Načo sa tam vôbec trepali?“
Lenže takto to dopadne, keď sa nepovie celá pravda. Polopravda je niekedy horšia ako lož. Nič z toho, čo som uviedol vyššie nie je klamstvom. Všetko bolo presne tak. Lenže celá pravda je taká, že bolo perfektne. Zišla sa dobrá partia, ktorá mala spoločný cieľ, nedala sa rozladiť nejakými drobnosťami, nepohodou. Naopak. Všetko sa akosi otáčalo na humor, až sa niektorí večer sťažovali, že ich od smiechu bolia lícne svaly. Každý bol rád, že sa zúčastnil. Aspoň myslím :)
Prvý skutočný bonbónik prišiel už v vo vlaku do Trnavy. Gabike telefonoval Niko. Ide z Bratislavy a má sa k nám pripojiť v Trnave. Lenže. Nešiel emhádečkou, zháňal taxík, nestíhal a nastúpil do vlaku, v ktorom bude mať na prestup v Trnave iba dve minúty. Navyše, lístok si kúpil len do Trnavy. Poradili sme mu, aby vyhľadal vlakvedúceho a kúpil si lístok vo vlaku... Stresoval a bomba bola, keď vysvitlo, že on sa vlastne vezie v rýchliku, do ktorého nastúpime aj my. Preto len tie dve minúty. Nie je zvyknutý jazdiť vlakom. Zaklincoval to vystrašeným výrazom v tvári, keď sme sa už viezli s ním s konštatovaním, že bude musieť v Púchove prestúpiť, lebo má zlý lístok. Na lístku stálo, že „cez Leopoldov, Trenčín a Púchov“ a on si myslel, že ide o prestupné stanice. Pobavil nás a všetka česť mu patrí za to, že aj on sám sa napokon na sebe pobavil a mal dobrú náladu celý deň.
Beny v Považskej Teplej ukazoval do hmly. „Tam je Veľký Manín a tam Malý.“ Smiešnosmutne sme sa pozreli do tej hmly. Pri výstupe sme sa zapotili. Dievčatá počítali serpentíny podľa mapy a zdalo sa im, že kľučkujeme hore kopcom akosi pridlho. Jano, najvyšší štvrták, vysvetľoval svojim mladším a, samozrejme, o hlavu-dve nižším kamarátom rôzne veci. Odovzdával im svojským spôsobom skúsenosti a vyvolával často úsmevy a dobrú náladu...
Vystúpali sme na kopec zvaný Vápencová jaskyňa. Marek s Benym sa od oddýchujúcej skupiny oddelili v snahe hľadať tú jaskyňu. Skaly pokryté machom tam navôkol boli, ale po nejakej jaskyni ani stopy. Aj naši prieskumníci sa po nejakých 10 minútach vrátili s tým, že „Nenašli, pane králi, nenašli.“
Obed nastojáka. Vetrík na nás vyceril svoj chladný chrup. Čosi sme si zajedli, ja aj vajcia. Kuracie. Natvrdo. Aj to sa, ako ináč, stalo dôvodom na „desnú“ srandu. Zažartovať si na účet učiteľa? Treba využiť každú príležitosť. Potom nasledoval zostup. Rozdelili sme sa troška na skupinky. Každý mal iné tempo. Terén bol klzký. No a dosť strmý v niektorých pasážach. Za mnou kráčali ešte Katka s Margarétou. A čakala ich znova humorná vložka. Uvoľnená halúzka na blate pod lístím. Čakala ma tam a ja som na ňu ľavačkou šliapol. Po šmyku nasledoval zvláštny, takmer nekoordinovaný pád. Lakeť, koleno, zadok. Všetko od blata...
Zostup končil v dedinke Záskalie. Veľmi pekná dedinka v ešte krajšej prírode. Výhľady tam hore sme síce nemali, ale pohľady na strmé skaly zdola stáli za to. Tiesňava. Medzi veľkými, vysokými skalami sa kľukatí cesta, popri nej potôčik. Sú tam aj skaly, po ktorých lezú horolezci. Zastavili sme sa tam. Je tam kríž a spomienkové tabuľky tých, ktorým sa táto vášeň stala osudnou. Krátko sme sa za nich pomodlili, chvíľku posedeli a po ceste sme došli až do Považskej Teplej. Pokecali sme si v nejakej reštaurácii pri teplom čajíčku. Odfotili sme sa pri dome, v ktorom kedysi býval Martin Kukučín. Mimochodom, moja maturitná otázka, na ktorú nie až tak rád spomínam.
Aj cestou späť sme si pri čakačkách na staniciach, aj vo vlaku užili dosť zábavy. Napríklad Jano svojou rodnou rečou vysvetľoval, že niektoré koľajnice sú „zjeté“. Každý, vrátane Gabiky, to pochopil po svojom. Vkuse sme svoje okolie, spolucestujúcich „obšťastňovali“ dobrou náladou a nákazlivým tzv. gabikasmiechom. No a v Trnave na stanici, keď sme vystúpili z rýchlika, sme pripravili Nikovi, ktorý cestoval ďalej do Blavy, štýlovú rozlúčku. Postavili sme sa k jeho oknu na perón a dostali sme zo seba uhladenú Mexickú vlnu. Všetkým, čo boli vo vlaku a videli nás, sme opäť raz vyvolali úsmevy na perách. Aj Nikovi :)
Myslím, že práve na takéto akcie sa nezabúda. Došli sme do Šaštína-Stráží po pol deviatej večer dobití a unavení, ale šťastní. Za spoločnú akciu a zážitky ďakujem odvážnym prváčkam Margaréte, Terézii a Kataríne, jedinému z radov druhákov Benjamínovi, popletenému (tak ho nazval jeden náš spolucestujúci, keď videl, čo dokazuje s tým cestovným lístkom) tretiakovi Nikovi, ktorého dobrá nálada neopúšťala ani keď sme mu to ešte pár krát pripomenuli, jeho veselej spolužiačke Gabike, dobrosrdečnému a úprimnému štvrtákovi Janovi a svojim dvom svišťom Markovi a Oliverovi.
Marek Šefčík
