Jéééj hríííbííík

     Tak, ako minule, aj teraz sme nevyfasovali ideálne počasie. Minule sychravo, vlhko jak v Sherwoodskom lese. Tentokrát dulo. V niektorých fázach dul taký vietor, že Marek s Dušanom skúšali, či ich udrží, keď sa proti nemu oprú. Udržal. Učesané stromy, učesaná tráva. Jedným smerom. Tak, ako rozhodol vietor. Neviem, ktorú jesennú farbu máte najradšej, ale nám hrali všetky. Žiadna nezaostávala, ani jedna sa neulievala. Každá prispela svojim dielom do nádhernej mozaiky, ktorej tóny hrali iba pre nás. Jesenný koncert, ktorý dirigovalo jeho veličenstvo Vietor...

Gabika so svojou kamarátkou Timeou, Niko, ružová Simona so svojou tiež cukríkovou sestrou Ninou, Beny a Dušan, Terka, ktorá je vraj nechtiac ryšavou, moji dvaja svišti Oliver a Marek a ešte ja. Toľko nás vystúpilo z vlaku v Smoleniciach a vykročilo krížom cez Malé Karpaty. Náš cieľ bol jasný. Mať dobrú náladu, niečo spolu zažiť a vidieť, príjemne sa unaviť šliapaním po turistických chodníkoch. Najskôr po žltej značke na Havraniu skalu, potom po červenej cez Záruby a Ostrý kameň a potom spod Ostrého kameňa po žltej okolo vodnej nádrže Buková až do Plaveckého Petra. Pochod mal trvať asi 4,5 hodiny, nasledovať malo posedenie pri čajíčku v nejakej krčmičke, či reštaurácii. Potom sme sa chceli odviesť autobusom na Cerovú a vlakom do Šaštína-Stráží. Takýto bol plán, no nie všetko klaplo ako malo.

Chvíľu sme kráčali po asfaltovej ceste k lesu. Na okraji lesa sme zastavili. Zdalo sa mi, že pauza prišla veľmi rýchlo, ale keďže chceli stáť všetci, neprotestoval som. Občerstvovačka. Zahlásil som, že by mohol každý postupne povedať nejakú vtipnú príhodu, alebo rovno vtip. Dopadlo to napokon tak, že niektorí dali počas trasy aj viacero hlodov, ale sú aj takí, ktorí ostali dlžníkmi doteraz. Zapojili sa do súťaže „iba absorbuj a bav sa“. Niekde v týchto miestach vytiahol Niko svoj prvý zlepeňák. Asi by som to nespomínal, ale viacerí sme si, až po Ostrý kameň, mysleli, že v tej malej kapsičke prehodenej cez plece, má čarovný „obrúsok prestri sa“. Veď on furt jedol. Až pod Ostrým kameňom sme prišli na to, že obrúsok prestal fungovať...

Po Havraniu skalu sme ešte raz, či dvakrát stáli, ale to neprekážalo. Mali sme časovú rezervu a neprišli sme sa tam hnať. Vďaka za výhľad z Havranej skaly. V doline bol akýsi opar a viditeľnosť nebola úplne ideálna, ale to, že sme už vyšliapali dosť vysoko, bolo znať. Nie toto je náš cieľ. Vietor, nevietor, ide sa ďalej. Dušan si spomenul na príhody Andera z Košíc a snažil sa niektoré prerozprávať východniarsky. Netrafil sa úplne do prízvuku :) , tak som mu s tým pomohol. Dozvedeli sme sa aj to, ako náš Dušanko zníženú známku zo správania takmer chytil, keď na základnej škole v Brodskom riešili jeho umelé h***o, ktoré si doma vyrobil. Vyzeralo vraj tak autenticky, že ho žiadna učiteľka, ani upratovačka nechcela chytiť do ruky. Musel ho vziať teda Dušan a odkráčať s ním do riaditeľne...

Začali sa ozývať hlasy, kedy už budeme stáť, vlasne sedieť, a naobedujeme sa. Niko s tým problém nemal. Obrúsok ešte fungoval. Vyšli sme na Záruby. Tam dvojkríž, krátke fotenie, vietor silnejší ako silný. Pokračujeme. Po skalistom teréne sme si navzájom pomáhali, aby si niekto náhodou neuderil koleno. Nina si nasadila čierne rukavice. Vyzbrojená teda bola dobre. „Sandálky“, ktoré jej tiež odporúčila jej sestra Simona, radšej ani spomínať nebudem

Po krásnych výhľadoch, ktoré sa nám postupne odkrývali  sme „vyzjazdovali“ po ostrých skalách na Ostrý kameň. Zrúcanina. Naše táborisko, kde sa naobedujeme. Snáď medzi tými stenami nebude duť taký vietor. Prd. Aj tu fúkalo. Horko ťažko sme našli nejaké závetrie. Najedli sme sa. Čakal nás zostup do doliny. Záverečná fáza pochodu to mala byť. Mala byť. 

Turistický chodník bol zároveň aj lesnou cestou. Suché lístie dávalo dobrú možnosť na „listovanie“. Niektorí to hneď využili. Listovanie je niečo také ako guľovanie, len používate suché lístie zo stromov. Teda zo zeme. Ale predtým bolo na stromoch... rozumiete, že?  Náladička bola dobrá. Niko už nejedol.

Niektorí z nás si cestičku jemne skrátili. Vybrali sme sa strmo dolu, lebo tam sme videli cestu. „Hovorím vám, že nevidím tie naše žlté značky.“ Gabika tiež vetrila problémy. Počas listovania sme prestali sledovať značky. Niekto utrúsil, že tam, kde sme si skracovali cestu, bola odbočka z lesnej cesty na turistický chodník. Paráda. Veľkú vedu sme z toho ale nerobili. Stále sme mali časovú rezervu a kráčali sme do doliny, čo bolo ok. Vyšli sme až neďaleko RD Buková. Žiaden Plavecký Peter, ale Buková. Zelená turistická značka. Farba, po ktorej sme dnes ísť vôbec nemali. Zašiel som k družstevníkom. Na vrátnici nikoho. Obzerám sa, nikde nikoho. Vojdem do kancelárií. V jednej opustená stolička. Začujem hlasy. Klopem na iné dvere. Vchádzam. Traja okolo stola „rokujú“. Ako bolo v starom režime, tak nech je i teraz, i vždycky... Najlepšie je ísť smerom na Cerovú. Neoplatí sa vracať do Plaveckého Petra. Tušil som to. Videli sme veterné vrtuľky, tak sme sa vybrali smerom k nim. Turistické chodníky padli. Šli sme cez pole ako husi, k hlavnej ceste, potom smerom k vrtuliam. Tu v doline nefúkalo. Takmer vôbec. Ale vrtule sa veselo krútili. Tam fúka.

Na niektorých bolo vidno únavu, ale ani 9 ročná Nina to nechcela priznať. Niektorí si posedeli na tráve, iní pochovávali chrobáka. Únava sa prejavuje kadejako... Jedli sme tŕpkokyslé tŕnky. Prešli sme popod všetky štyri vrtule až do obce Rozbehy. Spravili sme si nechcenú exkurziu. Ďalej po ceste do obce Cerová. Stále sme mali dobrý čas. Ušetrili sme si cestu autobusom. V Cerovej vyhľadáme nejaký podnik a dáme si čajík, alebo kávičku. Posedíme. Už sme sa tešili a robili si chute. Dokráčali sme do Cerovej. Prvá krčma nablízku „U Modu“. Vošli sme tam. „Je tu aj nefajčiarska miestnosť?“ To by som veľa chcel. „Dobre, tak posedíme aj vonku. Spravíte nám kávu, čaj?“ Neochotný hostinský si odfrkol ako kôň. „Koľko vás je?“ „11.“ „ Nemám tolik hrnkú“ – zakosil. Pozreli sme sa prekvapene na seba a on, že dobre nejak to spraví. „Ďakujeme“ – otočili sme sa s tým, že odchádzame. Cítili sme sa blbo. „Šak počkajte“– ozval sa nejaký zjavne jeho stály zákazník – „šak Dušan vám to nejak spraví.“ „Počkajte!“ – ozval sa aj krčmár Dušan. „Ďakujeme, dovidenia“ – nedali sme sa presvedčiť. Takto sa ešte stále niekde správajú k zákazníkom. Šli sme teda ďalej do dediny. Narazili sme na chlapca, ktorý vedel, že sa volá Jaro, vedel kde majú kostol, ale na to, kde majú nejaký hostinec odmietol odpovedať. Napokon sme si nakúpili, čo sme potrebovali v potravinách Coop jednota. Vlastne viacerí si kúpili sladkosti, dvaja slané Holíčske tyčinky a Niko bagetu, ktorá tam čakala iba naňho. Dobrú chuť.

Prešli sme ešte k vlakovej zastávke. To je tiež pekný kúsok. Pochod sa nám natiahol na viac ako 6 hodín. Sranda ale pokračovala. Dušan, ten náš, nie ten krčmár, až plakal od smiechu. A myslím, že aj Timea vyronila slzu. A pritom šlo len o napodobňovanie rôznych smiechov, o ktoré som sa snažil... Vo vlaku sme sa viezli len do Jablonice. Potom výluka. Autobusom, do ktorého sa niektorí museli vopchať pomocou obuváku, sme sa odviezli do Senice a znova vlakom až do cieľa.

Prázdninový štvrtok 29.10.2015 sme boli na Záruboch. Výborná partia ľudí, ktorí mali zopár cieľov. Niektoré sme splnili, niektoré nie. Napríklad po zelenej značke sme vôbec nemali ísť a mali sme ísť kratšie. Ale napokon sa ukázalo, že Boh naše kroky viedol ešte lepším smerom. Ďakujem všetkým za zážitky.

A ešte k tomu názvu článku... Jednoducho, škoda vysvetľovať. Kto nebol, aj tak nepochopí :)

                                                                                                           Marek Šefčík