Dvakrát tri v Senici
Že či tam pôjdem. Veď nestačí, že tam bude Hanka? Hanka vás počká v Senici, ale ty s nimi pôjdeš zo Šaštína. Choďte obaja. Dobre teda, idem s florbalistami aj ja.
Pred pár rokmi som bol s futsalistami, teraz florbal. Minulý štvrtok. Vlakom zo Šaštína, mestskou dopravou k ZUŠke a potom chvíľu peši po sychravej Senici k základnej škole. Dokráčali sme do školy, našli sme telocvičňu, kde už boli rozložené mantinely a nejaké kočky sa tam s plastovými, zakrivenými hokejkami v rukách, pripravovali na súboje. Biele deravé loptičky ťukali do mantinelov a v očiach dievčat bolo vidno sústredenie na tréning...
Postupne prichádzali ďalší. Dievčatá, chlapci. Niektorí hokejisti hrajúci za mládežnícke družstvá Senice. My, jednoduchí amatérski nadšenci. A reprezentanti školy. Medzi našimi panovala dobrá nálada. Vtipkovali sme, hecovali sme sa. Nikolas poznamenal – „To je zvláštny pocit, keď tu takmer všetci majú vlastné hokejky...:)“ Aj my sme ale mali v tíme svoje esá. Peťo hokejista a Tomáš florbalista.
4 dievčenské družstvá a 5 chlapčenských. Rozhodnuté: bude sa hrať systémom každý s každým vždy 10 minútový zápas. Asi by som sa mal sústrediť na hodnotenie výsledkov, umiestnenia a podobne, ale prednosť si zasluhuje niečo iné. Od prvej chvíle, keď sme tam prišli, bolo cítiť rozdiel medzi našimi a tými ostatnými družstvami. Boli sme, myslím, príjemným oživením turnaja. Komunikácia našich medzi sebou i so súpermi a dokonca aj s učiteľmi, bola na úplne inej úrovni. Dôverovali sme si, počas celého turnaja chlapci plnili aj moje pokyny (hoci sa florbalu nejako významne nerozumiem), verili v svoje schopnosti, bojovali a keď raz súperovi podľahli, tak športovo uznali kvality iných. Nič si navzájom nevyčítali. Férovosť bola pre nich tak prirodzená, ako pre iných súťaživosť. Napriek tomu aj súťaživosti a bojovnosti bolo na našej strane dosť. Jednoducho povedané som hrdý na to, že som tam s nimi mohol byť.
Dievčatá tiež bojovali a v rámci svojich možností a schopností odovzdali tiež poctivý charakterný výkon. Ich slabšou stránkou však bola taktika (to pripisujem menšej zohratosti a zápasovej praxi), kvôli ktorej napríklad prehrali jeden zo zápasov gólom 4 sekundy pred koncom zápasu. Škoda. Napriek tomu jeden z troch zápasov vyhrali. Keď dali gól, tak vždy prejavovali nefalšovanú radosť (však Mária?) a kolegyňa Hanka zdieľala so mnou podobné pocity. Pochválila dievčatá a tiež bola rada, že sme s nimi mohli stráviť ten deň.
Po turnaji dostali rozchod. A prišlo prekvapenie. Neotočili sa nám chrbtom. Naopak, vybrali podnik, kde sme si išli sadnúť všetci, žiaci aj učitelia. Prebrali sme pár vecí, rôzne témy a keby bolo viac času, kecali by sme s nimi asi doteraz. Je fajn mať takýto vzťah so žiakmi, je dobré tešiť sa z toho, čo človek robí. Škola nie je len o učení, ale aj o výchove k ľudskosti. A my sa aj z takýchto akcií dozvedáme, že naša snaha nie je márna.
Spoločne s Hankou teda ďakujem skvelým brankárom Janovi a Márii a ďalej florbalistkám Simone, Jane, Lucii, Margaréte, Romane, Márii, Gabike a Katke a florbalistom Peťovi, Janovi, Nikolasovi, Filipovi, Tomášovi, druhému Tomášovi a tretiemu Tomášovi.
Jasné, jasné... ešte som ostal dlžný výsledky. Dievčatá po jednej výhre a dvoch prehrách získali tretie miesto, pohár a bronzové medaily. Blahoželáme.
A chlapci? Tí bojovali tak, že podľahli iba víťazom turnaja, ďalej zaznamenali jednu remízu, keď dokázali z 0:2 vyrovnať na 2:2 a dve stretnutia vyhrali. 3.miesto a bronz. Blahoželáme.
Dievčatá a chlapci. Bojovali ste za školu, za seba a vzorne ste reprezentovali. Tešíme sa z vašich úspechov. Navyše ste zas raz ukázali, že z vás rastú charakterní, čestní ľudia. A to je viac, ako akýkoľvek vavrín. Nech vám to vydrží navždy.
Marek Šefčík