Bol s nami

Slúžil. Keď chodil pred dvoma tisíckami rokov po tejto Zemi, tak nám ukazoval, ako sa to dá. Dokázal sa „zohnúť“ k tým najväčším hriešnikom a zdvíhal ich z prachu nerestí. Dokázal láskavo pristupovať k deťom a poukázal na ich čistotu myslenia keď nám povedal, že sa im máme podobať, ak chceme vojsť do Jeho slávy.

V utorok nás navštívil arcibiskup. Bazilika bola naplnená mladými ľuďmi. Stredoškoláci, žiaci druhého, ale aj tí najmenší, žiaci prvého stupňa základných škôl. V laviciach už nebolo voľného miesta, mnohí aj stáli. Všetkým sa počas homílie prihovoril arcibiskup. Okrem iného spomínal aj ranné vstávanie do školy ako utrpenie, spontánne zareagoval na hlásiaceho sa žiačika v lavici a celý jeho prejav mal punc zrozumiteľnosti a priblíženia sa k mladým.

Keď sa potom žiaci striedali pri čítaní prosieb, arcibiskup stál neďaleko a čakal, kým „príde jeho chvíľa“ a bude môcť dočítať záverečnú modlitbu za prosbami. Keď sa za ambón postavilo dievčatko, ktoré malo knihu, z ktorej čítalo, asi vo výške čela, sklonil sa k jej nohám a prisunul jej stolček, na ktorý sa postavila. Bola „vyššia“. Vďaka nemu. Potom jej ešte upravil mikrofón, nech sa jej hlások, jej prosba, rozleje po celej Národnej svätyni.

Bez ohľadu na svoju pozíciu, poslúžil. A všetci akosi cítime, že takto nejako to chceme. Chceme, aby tam bola tá človečina. Chceme v biskupovi cítiť prítomnosť Krista, chceme mu rozumieť a nájsť v jeho slovách i gestách povzbudenie. A my sme skutočne mali podobné pocity... vďaka.

Marek Šefčík